novy zciatok

15. září 2011 v 21:42 | h.


Raz za čas jednoducho človek potrebuje vypnut, zmeniť svoj režim, predstavy, priority.

Čas ide, ide, ide... prve dva tyzdne v skole ubehli ani neviem ako. Cely zivot uteká. Onedlho budeme starenky, ktore budu zavisle na telenovelach, vymienani si receptov na koláče, kt. budeme piect svojim pravnucatam a nadavat na to, aka je mladež drzá, že nas nepusti ani si sadnut v MHD. Budeme svojim potomkom rozpravat aku sme mali mladost, co vsetko sme zvladli, spravili a ako si uzivali zivot. Pri tomto bode som sa zasekla. Veď...
Doriti, ja si vobec svoj zivot neuzivam. Mam 17 a nič poriadne som nezazila. žiadne dobrodruzne vylety, ziadne porusovania zakazov, ziadne vztahy. Akurat tak sklamania...

Dnes som si upratala izbu, povyhadzovala vsetky stare nepotrebne veci, veci niektorych ludi som pobalila do krabic s umyslom vratit im ich. Normalne sa cudujem kolko priestoru mam. Priestoru na MOJE VYJADRENIE SA!
žila som niekedy pre nieco? Mala som nejaký zmysel zivota ktory ma naplnal? Možno. Neviem.... Mala by som zas začať veriť v tom, ze moje sny sa dokazu splnit hoci su priilis velke.

Spravila som si zoznam zelani a veci ktore chcem stihnut.. pred smrtou. V podstate je ten zoznam stary, len som pridala par mojich "tajnych" zelani a tužob... nejak sa ani neplni :/

Kedy som robila nieco po prvykrat? Neviem, nepamatam si. Posledne mesiace som stravila v zovreti styroch stien mojich iluzii a predstav. Premyslala som az prilis. Až PRILIŠ!!!!!
Chyba mi spontannost!!! potrebujem ju...
Nie som to ja. CHYBA MI TO STARE JA! Kedysi som byvala uvolnenejsia, nestarala som sa o to co poviem a ako poviem, proste som to povedala. Nestarala som sa o nazory druhych. CHCEM SEBA SAMU NAZAD! (mozno to vyznie smiešne, ale ano. chcem sa!)

Obcas si kladiem rozne otazky. Co sa to so mnou stalo? kto alebo co ma tak zmenilo? Ma vobec nieco vyznam? Nie je toto vsetko iba jeden zly sen nejakeho cudzieho cloveka a ja som vlastne nikdy neexistovala??
Odpovede nechodia... uz velmi dlho.

Moje myslienky, snahy, pocity, priority su ako horiace kusky papierov vo vreci, ktorym ktosi trase aby skor zhoreli...

Malo vobec nieco zmysel? mala som nejaky zmysel zivota za ktorym som si išla stoj co stoj? neviem. nevim vobec nic!
potebujem všetko vymazať. všetko. Aj tie reci "ano, neboj, vydrz, bude to fajn.. vsetko bude dobre"
potrebujem..

!!!!!NOVY ZAČIATOK!!!!

Zdravím. Volam sa Hana a mám 17. Nie som nicim zvlastna. Viem iba to, ze sa budem zo vsetkych sil zvladnut vsetko co mi zivot pripravi, nikdy nezvesim hlavu a nebude rezignovat ze sa to neda. Nebudem plakat (navonok). Budem sa snazit cosi dokazat, viac sa ucit, viac makat. Pretoze nechcem zostat v mojej komfortnej zone "nie, nechce sa mi.. mozno nabuduce..." Vyhlasujem vojnu mojmu znudenemu mozgovym trpazlikom ktory do teraz valali sunky. Drahí moj, teraz začnite makat.!!!!.....
A este jedna veelmi dolezita vec. POTREBUJEM jedno velke OBJATIE a niekoho u koho najdem oporu...

HOWK!
 

načo?

14. září 2011 v 21:30 | h. |  [Diary]
ako mala som vzdy tužila všetko spravit, dosiahnut, mat...
dnes tuzim iba po jednom. aj to je nesplnitelne. vzdavam sa preto svojho "sna".

nie je spravne po niekom tak velmi tuzit. ja sama sa nechapem. v jednej chvili ho chcem nakopat a zabudnuť na neho a v druhej ho chcem mat pri sebe a nikdy ho nikam nepustit. mat ho len pre seba.

doriti, naco je ten vnutorny boj dobry? bolo mi dobre aj bez neho. predtym. vsetko som vnimala inak, bola som stastnejsia... vyrovnanejsia.
dnes vobec netusim pomaly kto som. vadi mi to samej.

zas ho chcem vyhnat, ale neda sa to. je to ako nejaky kliest, kt. z vas vysava energiu a zivot a pritom nemozete s tym nic robit. ale stale toho sprosteho kliesta potrebujete...

mala by som sa kontrolovat... MALA!!
doriti, neskutocne ma to zoziera, nedokazem byt uz ani normalna pri nom. v pohode otvorena. staci mi jeden jeho pohlad a som mimo. ach jo. potrebujem resetnut svoj zivot...

neviem naco mam furt niecomu davat nazov?!

15. srpna 2011 v 14:26 | H. |  [Diary]





















Občas ked ležím v posteli s mackom v jednej ruke, pohárom kakaa v druhej a obrázkovou rozprávkovou knižkou, pripadam si trochu imfantilne. Už som skoro dospelá, ale stale si prídem ako malé decko. Celý ten čas príliš rychlo prešiel. Ja som este tá malá Hanina, ktora sa učila jazdiť na bicykli, lozila po stromoch, skákala do kaluži... Svet ma deprimuje. Káže čo sa smie a čo nie. Každý čo sa správa odlišne ako ostatní je vyhnaný na okraj spolocnosti. Vedie to vlastne niekam?!

Už dávno som sa vykaslala na nejaké pravidlá správneho chovania. Mama mi to občas dá pocítiť, že sa mám správat 'normálne'. Neriešim to! Mám svoj svet s pár kamarátmi, svoje pravidlá, svoj zoznam snov...

Každi sme nejakí. Každy jeden sa chce vyjadriť. Seba, takého aký je. Treba mu dať priestor. Nakoniec budeme prekvapení. Rešpektujme to!!! Potom bude hneď všetko zaujímavejšie.
 


what, what, what... what if?

12. června 2011 v 1:49 | ... |  [Diary]
Máte niekedy pocit, že sa vam vsetko vymiká spod kontroly? že nevladate už ďalej pokračovať? túžite po niečom nedosiahnutelnom? Bojíte sa čokolvek spravit, len preto, ze sa bojíte, že o to prídete?
Čakáte, čakáte... čakáte.....
Odhodlávate sa k činu, ale keď ide do tuhéhom radšej nič nespravite alebo /v lepšom prípade/ zamrznete?
Potom nečinne bezducho sedíte na zemi v izbe a pozerate do steny a rozmýšlate ako by to asi mohlo dopadnut? Co by sa stalo, kebyze...?
Čo..keby.. ak..
Tieto slovička sa stále opakujú. Oddelene sú absolutne neškodné, ale keď sa spoja....
Odháňate ich, ale oni sa stále dokola vracajú, nechcú nechať vašu hlavu na pokoji.
Zaoberáte sa nekonečnými frázami, predstavami, ilúziami...
Kedykoľvek sa snažíte sústrediť sa na niečo, zaútočia...
PREČO?
Prečo radšej dávame prednosť rozmýšlaniu nad "hlúpostami"? prečo nerozmýšlame nad všednými krásami nášho krátkeho života? Trávime ho radšej uavretý v ulite nekonečného "čoak, čokeby..."
Pozrite sa okolo seba. Tancujúce kvapky dažďa. Kvitnúce kvety. Ranné svitanie slnka. Hrejivé luče. Osviežujúca rosa. Obrovský spln na oblohe posiatej hviezdami. Stebot vtákov v konároch stromov!!! Obyčajne veci...
Zamysleli ste sa niekedy nad časom? Tresne túto sekundu, minútu, hodinu.... už ju nevrátite. Nikdy! To ako ju prežijete. Na tom práve záleží! Chcete na ňu raz spomínať a smiať sa alebo budete loviť v pamäti ako ste ju stravil? Všetko je závislé na čase, na vašich myšlienkach, pocitoch...
Bolo by asi lepšie zaoberať sa novými vecami, ako stále dokola mysliet na to isté, nie? Možno konečne najdete aspoň kúsok pokoja v hlave...
Je na každom ako si odpovie na otázky a zariadi si život...
Vaša voľba, vaše rozhodnutie, váš život...

nič nie je také. nič!

30. prosince 2010 v 20:23 | hnus! |  [Diary]
mám vlastne ešte čo strácať?

pripadam si akoby som stratila samú seba. neviem ako dalej. idú mi slzy do očí.

ak som niekomu ublizila, tak mi je to ľúto. prepáčte.
vzdy som si zakladala na tom, ze mam par priatelov. tych krotym mozem verit a ktorí ma berú takú aká som. aj moje chyby aj moje klady.

pomaly však začinam zistovat, ze to tak nejak nie je.

moje chyby sa začínajú prevažovať. aspon sa mi to tak zdá.

ľudské ohovoranie a reči dokažu viac ublížiť, než nejaká facka. prečo to preboha robime? preco ohovorame jeden druheho? prečo posudzujeme? prečo?

každí človek je predsa iní,m vyrastal v inom prostredí, v inych podmienkam. prečo teda ohovarame? závidime? hneváme sa? žiarlime? bojíme sa niečo? toho ze zostaneme sami?


ano, priznavam, mam strach. strach zo samej seba, strach z vecí, napr. pavukov, z toho, že uvidim nejake ducha, niekedy z tmy a divnych zvukov, mam strach z toho ze zostanem sama a nebudem mat ani jedneho priatela. bojim sa toho. neviem.


ked sa vsetko zda krasne, bez problemov tak vsetko pada a ničí sa. priatelstvo, rodina, skola, zmyslanie, povaha, ja?!

mám vlastne este čo stratit? kde je ten priatel, ktoremu si pomahal v najtazsej etape zivota. ten ktory ti sluboval, ze tu pre teba bude. iba ta vyuzil a potom odkopol a pritom ti tak strasne chyba. dost velmi. kde je teraz ked ho potrebujes?

nechcem ju stratit. nechcem.




ale život ide dalej. ten postratý život ide dalej.

zbohom. mala som ta rada. prepac ak som ti nieco spravila.

strach...

8. října 2010 v 22:36 | Hanislav |  [Diary]
strach
'a možno mám iba strach'

Strach. Nedá sa chytiť, nedá sa vidieť a predsa je tu. Kebyze sa dá odkopnut ako futbalová lopta niekam ďaleko. Kebyze sa dá zavesiť na vešiak a schovať do poslednej rady v skrini. Kebyze sa dá stratiť ako kľúče od domu. Bolo by to fajn. Lenže on je tu stale. Pokúšam sa ho prekonať, ale niekedy proste dostanem strach. Kazdy.
Kazdy sa niečoho bojíme. Ja sa bojím veľa veci. Že stratím môjho tatinka.
pavúkov. seba samej. čudných ľudí. bojím sa názoru druhých na mňa....
Možno mám iba strach. Ale ja ho nechcem. Nikoho som o neho nežiadala. Nevyplnovala som žiadnu prihlášku, neplatila poplatky za zavedenie... Tak prečo? Chcem aby odišiel!
Bojím sa vsak jednej veci najviac. Že nestihnem, spraviť to čo chcem.... Čas plynie.... .... Bohužiaľ....

Nikto to nemá v živote ľahké. Nikto....

už viac nebudem to lenivé prasa.... už NIE !!!

7. srpna 2010 v 16:06 | Hančíííí |  [Diary]
Musim priznať, že sa cítim sebavedomejšie. Vcera som bola z mamkou na nakupoch a odskočila som si do Pantha Rei (knihkupectvo). Už dlho som rozmyslal c je so mnou. Neviem sa na nic sustredit, nic neviem spravit dobre. Uplne som sa zmenila a pripadalo mi to k horsiemu. Ano, zpohodlnela som. BOHUžIAL. :/ Lenže ja taka nechcem byť. Chcem, aby som stale niečo robila. Aby ma to bavilo, aby to bolo naplnou mojho zivota a aby som sa len tak nepotulovala a lamentovala ako sa nudím. To nechcem. Nie som to ja!!!!
Skončila som pri polici z nápisom SEBAREALIZACIA. V časopise som pred nedávnom čitala o jednej knihe. "Debordelizacia hlavy" povedala som si, prečo nie. Z domu som si vzala peniaze a kupila som si tu knižku. Nebola najlacnejsia (17€) ale myslim ze to stalo za to. Ešte som len asi v polovici štvrtej kapiloty, ale cítím, že sa vo mne niečo zmenilo. FAKT TO CÍTIM. Ako by sa vo mne prebudilo to detské nadšenie pre nové veci. V niektorých chvilkach pri čítaní tejto knihy som mala chuť vyskočiť na rovné nohy a odísť si niekam skočiť bungee-jumping alebo niečo podobné. Nemala som chuť už len tak nečinne ležať pred telkou alebo kompom. Chcela som niečo robiť. A BUDEM niečo robiť. Budem si plniť svoje sny. Nie je podstatné ako veľký je ten sen. Ja si ho napriek tomu splním. Lebo viem čo chcem. Viem, že ja budem ta jedna z milióna, ktorá to dokáže. Lebo si verím. Nebudem dalej ten nepovšimnutý človek. Už nad tým nebudem rozmýšlať, že som taká a taká. Budem zo sebou niečo robiť a u nebudem taká, lebo nechcem.

"DOKÁZALI TO AJ INÍ, TAK TO DOKÁŽEM AJ JA!!!!"

A prečo nie???


rozmýšlam a nebolí to

19. července 2010 v 9:35 | H. |  [Diary]

I´ll be your hero!!!

16. dubna 2010 v 17:56 | Hančiči |  [Diary]
Dobre, dneska ma chyta lepsia nalada. Je tu viacej dovodov, preco :D
 1. konecne po 4 dnoch prestalo prsat ^-^
 2. zase chlapec vyzistoval situaciu :D
 3. proste je mi lepsie... uz nemam teplotu ani nic podobne :D
 4. neviem, rpste tak...lebo sa mi chce... a ludia ma neignoruju

ja viem.. moje stupidne ciselka :D ale tak, co uz... ja som taka... :D a taka aj ostanem!!!
vcera som myslela na samovrazdu... dnes ZAS a ZNOVU lietam s hlavou v oblakoch..

som zvedava kolko mi to vydrzi... tipujem tam do zajtra vecera... alebo obeda... :/

I´ll be your hero... yop. he´s my hero


Know-nothing

15. dubna 2010 v 21:06 |  [Diary]
know-nothing
já vas nesudim, tak prosím vy nesudte mna!!! co som komu spravila :( vsetko mi lezie na nervy.... co som mu zle napisala. na cloveka sa spolahnes, mas ho rad, povies mu jedno obrovske tajomstvo, na ktorom ti zavisi polovica tvojho zivota, on ti slubi, ze to nikomu nepovie a povie ze ti bude nablizku a ze vsetko sa nejak vyriesi, potom mu v hlave prepne a zacne ta ignorovat !!!!

Mne už z toho vsetkeho sibe. Niekedy mam chut skociť pod vlak, inokedy lietam z hlavou v oblakoch... ale niekto ma vzdy musi stiahnut dole !!!!

Ja už nechapem sama seba.  Hlava mi ide vybuchnut, už aj slzy sa mi mínajú. Potrebujem jedno velke objatie a kecy o tom ako vsetko bude dobre, a ako vsetko prejde, ako sa vsetko napravi. Hoci o tom budem pochybovat, aspon na chvilku tomu uverim a budem sa citit lepsie. Ale nikto taky tu nie je. Teda je, ale niekolko km odo mna :( Moja Luss a Veronika... nie su tu moje BFF, ktore by ma utesili... a mne je tak na hovno.


Serie ma už len to, ze som sa s nim nevidela a nemohla mu pozriet do tych jeho uzasne krasnych oči! A oni sa nepozreli na mna! Vadi mi to, ze som sa vcera s nim pohadala. Vadi mi, že je tu a ani mi nenapise! Vadim si sama sebe.

Chcem proste, aby vedel co k nemu citim, a ako sa prave mam, ale on ma ignoruje! a to vsetko je moja vina.

Ludia ma proste ignoruju pre to aka som. Ja som sa snazila zmenit aspon trochu k lepsiemu, nejakl to vyriesit, ale vsetko nie je take ako sa zda.

Už mi dochadzaju sily nad vsetkyh rozmyslat, premyslat ako a preco, proste ma to všetko naokolo už neaví. Riesiť všetky maličkosti, pomahat ludom, starat sa o nich a utesovat ich. Viem, ze aj tak nikdy s tym neprestanem, stale budem ostatnym pomahat a stale si budem namyslat jedno a to iste... ze raz pride niekto, a oplati mi to. Ze pride a vrati mi aspon malinky kusok toho co som mu ja dala. Tu pomoc, ktoru som mu poskytla, ze mi vrati...


Dobre, už trepem...ale proste je mi nahovno!!!!
Najradsej by som skocila pod nejaky vlak. Ved aj tak ma nikto nevníma. Som iba jeden človek z miliona. Zabudnuty, nepovsimnuty, nemilovany.... THE END !!!!!

Kam dál